Typografia je asi najdôležitejšia zložka grafického dizajnu. Môžeme si predstaviť knihu, reklamný banner, web, plagát alebo akýkoľvek iný propagačný materiál bez obrázkov, bez farieb, bez premyslenej kompozície, ale bez základu vo forme písma by to naozaj nešlo. V nasledujúcom článku si predstavíme základné rozdelenie typografie, stručnú históriu aj najčastejšie chyby, ktorých sa značky často dopúšťajú pri výbere správneho písma.
Dejiny typografie začínajú vynálezom kníhtlačového stroja (J. Gutenberg, cca 1450). Na rozdiel od ručného písania, tu sa dali na formát umiestňovať už celé bloky textu, čím sa stali knihy (vtedy jediná disciplína gr. dizajnu) oveľa rýchlejšie rozmnožiteľné a dostupnejšie pre širšie vrstvy obyvateľstva.
O dôležitosti tohto vynálezu svedčí fakt, že sa používal v takmer nezmenenej podobe 500 rokov. Z dnešného pohľadu mal nevýhodu v tom, že všetky používané znaky boli fyzické odliatky, teda na jednoduchú zmenu veľkosti písma bolo potrebné znovu vyrobiť celú sadu.
Tento problém odstránila neskôr fotosadzba (rok 1946), kde sa premietali obrázky znakov na fotocitlivý materiál. To umožnilo jednoduchšiu zmenu veľkosti, aj keď stále komplikovanú oproti dnešným možnostiam. Dnes je to už samozrejmosť a vývoj ide ďalej – počítačový font je možné naprogramovať, aby sa choval ako ručne písaný text.
Samozrejme, písma s nepravidelnými a otrhanými okrajmi sú tu od 90. rokov, avšak vyzerali vždy príliš mechanicky. Behom posledných pár rokov sa ich funkcie a možnosti nevídane rozrástli. Napr. je nemožné, aby pri náhodilosti rukopisu (skriptové písma) vznikli vedľa seba dve úplne totožné formy jedného písmena. Dá sa to ošetriť tak, že každý znak má priradený určitý počet alternatív, ktoré sa v náhodnom poradí umiestňujú do textu a prispejú tak k živému dojmu.
Vo všeobecnosti ide o umenie používania písma tak, aby bol obsah textu čo možno najviac príjemný pre vnímanie divákom (prípadne aby vizuálna podoba textu čo najlepšie podporovala jeho obsah). Typografia sa delí na mikrotypografiu – samotný tvar a podoba písmových znakov a makrotypografiu – umiestnenie, veľkosť a používanie týchto znakov.
Od samotnej voľby písma závisí, ako bude divák toto posolstvo vnímať, lebo so sebou nesie aj svoju atmosféru. Pokiaľ bude svadobné oznámenie prevedené písmom, ktoré sa bežne používa na označenie vojenskej techniky (šablónové, alebo „stencil“), väčšina ľudí sa nad tým pozastaví, že niečo tu nie je v poriadku. Podobne ako keď bude v knihe použité príliš tenké, alebo hrubé písmo. Možno nebudú vedieť všetci povedať čím to je, ale budú vedieť, že sa im to číta akosi zle.
Veľké svetové značky si dávajú vyrobiť svoje vlastné písma na mieru, lebo vedia, že toto je prvok, ktorý im dopomôže jasnejšie sa vyčleniť od konkurencie a dať svojim posolstvám jedinečnú formu.
Podľa vzhľadu môžeme písma rozdeliť na pätkové a bezpätkové (serif a sans) a na skriptové písma (také, čo napodobňujú rukopis). Každá kategória má, samozrejme, ďalšie delenie podľa historických období, podľa konštrukcie a podobne, ale pre najjednoduchšiu kategorizáciu to väčšinou stačí.
Vedú sa spory o tom, či je pre dnešné oko lepšie rozoznateľné sans alebo serifové písmo, ale nemajú jednoznačného víťaza. Jednoznačné to je iba v prípade knižného dizajnu, kde sa v drvivej väčšine prípadov používa serif, ale to je dané skôr tradíciou tohto dizajnérskeho smeru.
Na obrazovky sú zase odporúčané bezpätkové písma, kvôli nižšiemu rozlíšeniu oproti tlačenej grafike. Ani toto pravidlo ale už v súčasnosti neplatí, lebo čím ďalej viac sa tieto rozdiely stierajú a obrazovky už rozlíšením takmer nezaostávajú.
V súvislosti s kombinovaním písiem je potrebné podotknúť, že menej je v tomto prípade viac. Ideálne je, keď zvolené písmo obsahuje serifový aj sans variant (niektoré rozsiahle písmové rodiny majú aj skriptový) – tu sa netreba obávať, že budú vedľa seba vyzerať nepatrične, a môžeme využiť typografickú bohatosť, ktorú ponúkajú. Tá sa najviac využíva v novinách, kde je zložitejšia štruktúra, ako napr. pri beletrii.
Druhou možnosťou je vyhľadať sans a serifové písmo, ktoré majú približne rovnaké proporcie, aby vyzerali spolu harmonicky. Tretia možnosť je kontrast – tzn. skombinovať výrazne odlišné písma. Typicky to býva kombinácia skriptového pre výrazný veľký nadpis a nejakého sans alebo serifu pre drobný text. Ale aj tu sa oplatí porozmýšľať, či majú niečo spoločné (napr. mäkkosť tvarov).
Nevhodné kombinácie bývajú medzi dvoma veľmi podobnými písmami (napr. Arial a Helvetica), čo je len zbytočné pridanie šumu medzi informácie. Ďalším nevhodným prípadom je kombinácia písiem z rôznych historických období – pokiaľ to nie je zámer. Menej vážny prehrešok je aj kombinácia písiem rôzneho pôvodu. Pre anglickú literatúru sa nebude hodiť napr. písmo nemeckého pôvodu. Príkladom boli aj predvolebné bilboardy jednej z politických strán s francúzskym písmom a moravským ornamentom.
Umenie typografie je do značnej miery otázkou vkusu v kombinácii s vyššie zmienenými pravidlami. Ak pre svoju značku hľadáte správny font pre použitie v najrozmanitejších reklamných materiáloch, no nie ste si istý výberom, prípadne si chcete dať font vyrobiť na mieru, neváhajte nás kontaktovať.
Andrej v imagons pôsobí ako grafický dizajnér a profík na typografiu. Vďaka jeho šikovným rukám a znalostiam grafických štandardov sú jeho vizuály čisté a uhladené do dokonalosti.
Typografii sa rád venuje aj vo voľnom čase - rád vytvára autorské fonty s vlastnými pravidlami (a vlastnými deadline-ami).
Okrem toho je zanietený voľnočasový športovec, najčastejšie ho môžete stretnúť na bajku v Karpatoch alebo v našich krásnych slovenských horách s celou jeho rodinkou.
